Na Hrane

Dňa 14.mája som bol pozrieť na výver, ktorý je ešte stále neočakávane naplnený vodou. Na prechádzku Mokrou dolinou sa v tom čase vybral aj Demovič s krásnou slečnou a tak sme sa pri vývere stretli. Prehodili sme iba zopár slov a vybrali sa vlastnou cestou. Ja do Deravej skaly a Demovič cestou okolo Tmavej k Jarovi Butašovi. Aby som sa, ale dostal k podstate tejto podstránky, musím sa dostať k závrtu, ku ktorému som sa vybral aby som pomaličky zhromažďoval dajakú dokumentáciu o našich lokalitách. Podľa členitosti terénu som vybral smer kde som predpokladal výskyt tohto krasového útvaru. Po niekoľkých metroch som som tento závrt spozoroval a bol väčší ako som očakával. Dokonca sa dalo zreteľne rozoznať kadiaľ doň na jar vniká voda z tajúceho snehu…
Závrt som obišiel zo všetkých strán a vybral som sa, už len tak zo zvedavosti pozrieť dolinu, ktorá túto planinu rozrezáva. Zabušilo mi srdce keď som zbadal na okraji doliny dieru v zemi. O to moje väčšie nadšenie bolo keď som telefonoval všetkým dostupným autoritám našej skupiny, no nik netušil o ktorú jaskyňu ide… Vliezol som dnu. Na prvý pohľad nič moc, ale po plazení cca 4m som usúdil, že by tu dačo mohlo byť o čom svedčí i blízky závrt (cca 25m). Keď som vyliezol von a oprášil sa pozrel sa po bližšom okolí a tak som natrafil na ďalšiu dieru. Tam už to vyzeralo sľubne. Pri vchode pizolitová výzdoba a po troch metroch sintrové náteky. To už bolo na mňa dosť. Jaskyňu som celú preplazil a tak som bol ako sviňa. S objaviteľským nadšením som si pozrel fotografie, ktoré som urobil v tiesnených podmienkach využívajúc blesk ako svetlo. Svietil som si i displejom, no bolo to slabučké svetlo. Baterku som si totiž nechal v Deravej, „veď idem iba tu, na planinu“.

[Show slideshow]